Zas a znovu. Mám pocit, že toto sa stáva mojou rutinou. Vytvoriť blog, napísať pár článkov a ujsť. Nie som príliš veľký fanúšik jenovýroktrebamaťpredsavzatia a práve preto sem začínam písať nie prvého, ale až dnes. Som absolútne bez ideí a akonáhle vidím čistú bielu stránku, (papier alebo blog) whatever, desí ma to. Neviem či sa nachádzam v akejsi autorskej kríze, ale to už asi 2 roky. Neustále sa snažím ten blok alebo tú nechutnú stenu, ktorá ma obklopuje zhodiť a konečne "rozkvitnúť" čo sa písania, ale aj žitia týka. Nerada by som bola vo všetkých mojich príspevkoch negatívna, ale čo si budeme klamať, moja povaha je taký menší mix snílka, realistu a nevysvetliteľného pesimistu, čiže predstavte si ma in real life = strašná. Občas sa snažím svoj negatívny pohľad na svet zmeniť na sarkazmus či iróniu, ale to si potom priveľa ľudí sťažuje.
Svet v ktorom žijem nie je jednoduchý. Ale to asi platí pre väčšinu. Niekedy sa sama seba pýtam, či som jediná osoba, ktorá to má také ťažké, no vždy skončím buď pri sebaľútosti alebo mám potrebu si otrieskať svoju hlavu o stenu, kvôli takým myšlienkam. Všetci na svete máme svoj údel, ktorý musíme niesť, či chceme alebo nie. Ja sa s tým svojim pravdepodobne musím naučiť žiť, aj keď od seba odoženiem tých, ktorých mám rada. Možno sa tejto témy v budúcnosti ešte dotknem, ale nateraz to stačí. Jedno však viem určite, moja schopnosť komunikovať s ľuďmi okolo mňa je nulová a práve preto sú písmená a slová mojimi bff.
